"Pes je láska na celý život." (Pam Brownová)

In Memoriam

Už je to rok, čo navždy zaspal náš Marco

1. listopadu 2012 v 20:40 | LB
Dnes je to presne rok, čo sme museli nechať Marca odísť do psieho neba. Bol na tom fyzicky už veľmi zle, kosť a koža, bruško plné nádorov... Preto sa babička rozhodla pre ukončenie jeho trápenia humánnou cestou - veterinárka dokonca prišla k nim domov, aby sa Marco nemusel stresovať. Rozlúčiť sa s ním prišli všetci, čo ho poznali a mali ho radi.

Citujem slová, ktoré babička napísala na hafici.cz:

"Zavolali jsme dr.Božence a řekli je zle. Zeptala se, kolik potřebujeme času, já vyhrkla den, nechte nám jeden den. Nebyl si minútu sám. Rozloučili se s tebou všichni sousedé, vynesli jsme tě do parku za tvojimi kamarády, ale ty už jsi nechtěl. Celou noc jsem tě nosila na rukou, chodila od keříčku ke keříčku. Ukázala jsem ti všechno, co jsi mněl rád. Přišlo ráno, nechtěli jsme tě stresovat, paní doktorka přišla k nám domů. Bylo 1.11.2011,10hod. Bylo ti 17let, 41dní a ty jsi odešel, hlavička na mém rameni, jazýček na mém líci. Nedá se nevracet k tobě, miláčku, spinkej. Máme tě hluboko uloženého."

Spinkaj sladko, psíček náš :pusa::rozlucka:


Baxter a malá Meggie pri Marcovom hrobčeku, v ktorom už rok odpočíva.

Marco

24. dubna 2012 v 21:25 | LB
Marcobol dlhosrstý jazvečík, ktorý patril mojim starým rodičom. Kúpili si ho 3 roky po tom, ako tragicky prišli o svojho predchádzajúceho psa, jazvečíka Filipa.
Marco mal krásnu hustú mahagónovú srsť, z ktorej si moja mladšia sestra odstrihla pár chlpov a doteraz ich má odložené:). Ešte aj v staršom veku bol veľmi hravý a za hračkou dokázal utekať ako o život. Zbožňoval malé kocky cukru a škrabkanie na krku, mal tam poriadnu hrivu:). Medzi jeho obľúbené zábavky patrilo obhrýzanie plastovej fľaše, ktorú dokázal takmer okamžite pripraviť o vrchnák. I keď nebol veľkého vzrastu, mal hlboký štekot a s obľubou ním odháňal nežiadúce návštevy:D. Bol schopný vyhnať z pozemku aj dogu!
Ako mnoho jazvečíkov, aj on mal problémy s chrbticou, ktoré napokon vyústili do drahej operácie. Zotavil sa a opäť vládal behať, ale už nemohol skákať z gauča a z postele, takže ho bolo treba sledovať - lebo bol exot, ktorý MUSEL skákať;). Veterinára sa, našťastie, nikdy nebál a vždy sa hrnul do ordinácie (niekedy aj skôr, než prišiel na rad;)).

Prežil s nami dlhých 17 rokov, no napokon sa po chorobe, ktorá ho pripravila o mnoho kíl a aj o chuť do života, odobral za dúhový most. Veľmi sme ho oplakávali, pretože to bol člen rodiny a oddaný pes, ktorý do posledného dychu miloval svojich pánov...♥

 
 

Reklama