"Pes je láska na celý život." (Pam Brownová)

Srpen 2012

Príbeh zraneného psíka sa skončil šťastne:)

30. srpna 2012 v 11:34 | LB |  Fox(ík)
Pred pár dňami som sa dozvedela, že:

Foxíka si niekto adoptoval!

Psík ostáva v Liptovskom Mikuláši, je už vyliečený, čistý, kastrovaný a dúfam, že v novom domove sa mu bude páčiť a majitelia si ho obľúbia tak, ako všetci, ktorí sa o neho doteraz starali:).
Veľa šťastia, Fox!

Ako som Foxíka našla a čím všetkým musel prejsť, aby sa dostal tam, kde je teraz, sa dozviete v PRÍBEHU ZRANENÉHO PSÍKA a v článku FOXÍK SA LIEČI.

Veci, ktoré ma naučil môj pes

12. srpna 2012 v 21:57 | LB |  Život s vyžlou

1. Môj pes ma naučil tešiť sa z maličkostí. Jedna plastová fľaša = obrovská zábava!
2. Môj pes ma naučil, že ľudia v kapucni sú podozriví. Treba na nich štekať.
3. Môj pes ma naučil, že najlepšie sa spí na chrbte, s končatinami vytrčenými do vzduchu.
4. Môj pes ma naučil ukladať si ponožky a papuče do skrine. V opačnom prípade mi pes dá príučku v podobe naháňačky po byte s inkriminovaným kusom odevu/obuvi v papuli.
5. Môj pes ma naučil znášať mínusové mrazy. Aj v takom počasí treba ísť na prechádzku a aj v takom počasí treba sledovať ľudí z balkóna.
6. Môj pes ma naučil, že je úplne jedno, či sa človek vráti domov po 3 hodinách alebo po 3 minútach. Vždy ho treba búrlivo privítať.
7. Môj pes ma naučil deliť sa. Kúsok jablka mne, kúsok psovi. Časť jogurtu mne, časť psovi. Polovica postele pre mňa, polovica postele pre psa.
8. Môj pes ma naučil, že súkromie neexistuje. Najmä, keď sa môj tieň už dávno zhmotnil do podoby psa.
9. Môj pes ma naučil, že po jedle si treba vyutierať papuľku. Najlepšie o posteľ.
10. Môj pes ma naučil, že nič netreba nechať bez komentára. Okomentovať, a nahlas! Nezáleží na tom, či štekaním, kňučaním, vrčaním, prskaním, zavýjaním alebo inými zvukmi zo širokej palety zvukových prejavov.

A okrem vecí, ktoré ma naučil, mi môj pes do života priniesol:

RADOSŤ z prechádzok, hier a z toho, aký je úžasný a originálny,
NOVÝCH ĽUDÍ, ktorých som prostredníctvom neho spoznala,
ale aj
STAROSŤ, pretože sa o neho bojím, keď je chorý alebo keď odbehne za príťažlivou sučkou
a mám strach, že sa mu niečo zlé stane...

No tie pozitívne veci prevažujú a viem, že môj pes ma zarmúti len raz. A to vtedy, keď odíde za dúhový most.


Dlhá cesta za vytúženým šteniatkom

10. srpna 2012 v 17:03 | LB |  Život s vyžlou
Psa som chcela celý život. Keď som sa dostala na vysokú školu, zmierila som sa s tým, že si psíka zaobstarám asi až vtedy, keď sa osamostatním. Napokon - a doteraz tomu nemôžem uveriť - sme si kúpili psíka rok pred mojimi magisterskými štátnicami.
Pred kúpou psa bolo treba vyriešiť niekoľko podstatných otázok:

1. PSÍK Z CHOVATEĽSKEJ STANICE ALEBO Z ÚTULKU?
Odpoveď bola jasná okamžite. Ak čistokrvného psa, tak jedine z chovateľskej stanice a s rodokmeňom. Ak by sme sa však nerozhodli pre žiadne plemeno, zobrali by sme psíka z útulku. Denne sledujem situácie v našich aj zahraničných útulkoch a viem, že sú preplnené:(.

2. AKÉ PLEMENO?
Ani neviem, koľko hodín som strávila na internete a nad knihami, aby som našla plemeno, ktoré by zapadlo do našej rodiny. Mne sa páčil vipet, sestre doberman, mamine faraónsky pes. Po zvážení všetkých pre a proti sme sa zhodli na tom, že ani jedno plemeno z týchto troch nie je najvhodnejšie. Potrebovali sme psíka, ktorý je vhodný pre začiatočníka, ľahko sa učí, má nekonfliktnú povahu a nie je malý ani príliš veľký.
A našli sme... VYŽLU. Nespomínam si, ako sme na ňu natrafili, ale viem, prečo sa nám všetkým okamžite zapáčila. Spĺňa VŠETKO, čo sme od psa chceli a okrem toho, je to nádherné plemeno, nápadne sa ponášajúce na faraóna (len tie ušiská mu nestoja;)).

3. Z KTOREJ CHOVATEĽSKEJ STANICE?
Pri hľadaní obrázkov cez google som narazila na atraktívny web, týkajúci sa maďarských stavačov. Bola to chovateľská stanica Buona casa, odchovala jeden vrh a v pláne boli ďalšie šteniatka na jar roku 2011. Pamätám si, ako sa mi rozbúchalo srdce, keď som videla fotky rodičov - matka nádherná, doteraz si o nej myslím, že je to jedna z najkrajších sučiek MKS, aké som stretla a otec svalnatý, pracovne aj výstavne úspešný Holanďan:). Obaja mali výborné výsledky RTG kĺbov. A zavážilo aj to, aké šteniatka sa narodili v prvom vrhu - najmä Agent sa mi zapáčil na prvý pohľad!
Napísala som článok na môj osobný blog a uverejnila som tam aj Agentovu fotku. Na základe nej ma náhodou našla chovateľka Danka Čintalanová, ktorej patrí Buona casa. A začali sme si vymieňať maily:).
Našla som ešte jednu CHS, Z Malej Hôrky, ktorá očakávala šteniatka. Dôležitý bol pre nás odber začiatkom leta, aby sme sa šteniatku mohli venovať cez prázdniny:). Avšak mamina, sestra a aj ja sme boli rozhodnuté, že si zaobstaráme šteniatko z chovateľskej stanice, ktorá nás zaujala najviac zo všetkých.


4. AKO SA BUDE VOLAŤ?
Vrh bol druhý, takže začiatočné mená šteniatok museli začínať písmenom "B". Vypísali sme teda niekoľko mien, ktoré prichádzali do úvahy a zvíťazil Baxter. Je to výrazné meno, ktoré má v strede X a na konci R, čo sú písmená veľmi vhodné pre psie mená:). A dá sa rôzne skracovať:P.

5. KTORÉHO PSÍKA?
Psíkov sa narodilo 6 a ja som bola v poradovníku ako tretia, ktorá si z nich mohla vybrať. Veľmi sme chceli psíka s fialovou stužkou, dokonca aj na návšteve v Ďurďošíku sme sa mu najviac venovali (plus ja som sa zamilovala do "oranžovej" sučky), ale napokon dostal meno Bugsy a býva v Banskej Bystrici. Vtedy mi to bolo veľmi ľúto, ale teraz by som nemenila. Rozhodovali sme sa medzi psíkmi s červenou a modrou stužkou. Vyhral modrý, pretože na neho ukazovali rôzne znamenia:D. Áno, boli sme takí nerozhodní, že sme sa napokon zariadli podľa sna, v ktorom sme si vybrali modrého psíka a podľa toho, že sme mali doma celú výbavičku v modrej farbe.
A tie okále... no nechceli by ste ho aj vy?:D


Cesta do Ďurďošíka pri Košiciach, keď sme cestovali pre šteniatko, bola jedna z najdlhších v mojom živote. Nevedela som sa dočkať!

Urobili sme dobre, po všetkých stránkach. Výber chovateľskej stanice si pochvaľujem, pretože šteniatka boli rozkošné (aj terajší vrh C je super:)) a vyrástli z nich úžasné psy a sučky. S chovateľkou sme v kontakte a aj keď zo začiatku som sa jej na veľa, veľa vecí vypytovala, vždy ochotne odpovedala a poradila. Vieme, kde sú Baxterovi súrodenci a s niektorými majiteľmi si aj píšeme.
S výberom plemena sme tiež neurobili chybu - vyžla je skvelý pes! Bohužiaľ, mnoho ľudí sa Baxtera bojí, lebo je veľký (má asi 64 cm v kohútiku). Je však nekonflitný, energický, ukecaný, priateľský, hravý a viac-menej poslušný (to ešte doladíme;)).
Je však treba si uvedomiť, že vyžla nie je pes pre každého. Potrebuje skutočne mnoho pohybu (denne trávime približne 3 hodiny prechádzkami) a zamestnať nielen nohy, ale aj hlavu. Hrávame sa rôzne hry, naháňačky, schovávačky, cvičíme ho... Človek by ani nepovedal, koľko času strávi starostlivosťou o psa. Ale neľutujem. Baxter je člen rodiny a nedala by som ho za nič na svete. Naopak, dopriala by som mu parťáka v podobe ďalšieho vyžliaka:).

A čo vy? Máte psíka? Ako ste sa k nemu dostali?

Ak vás to zaujíma, môžete si prečítať,

Puberťák Baxter

3. srpna 2012 v 10:59 | LB |  Život s vyžlou
Puberta bola obdobie, ktorého sme sa všetci obávali. Chovateľka ma upozorňovala, ako to bude prebiehať, ale dúfala som, že Baxter bude výnimka. Ale keďže je celý po mame (a ukecaný po otcovi), nevyhli sme sa tomu. A dokonca prišla skôr, než sme čakali. Baxter mal vtedy 7-8 mesiacov.
Náš dobrý a vychovaný psík, ktorý ovládal privolávačku a zopár trikov, zrazu úplne ignoroval všetky povely. Mohla som sa hodiť o zem, postaviť na hlavu, a Baxter aj tak na "ku mne!" neprišiel. Nechcelo sa mu. Ignorácia išla ruka v ruke s extrémnou pojašenosťou, ktorú bolo naozaj ťažké skrotiť. Z prechádzok sme sa tradične vracali v stave, kedy Baxter bol šťastný ako blcha a ja zúrivá z toho, čo zase vyviedol.
Okrem toho, že ja sama som bola nešťastná z Baxterovej puberty, poriadne ma zlostili ľudia, ktorí radi podpichovali hláškami o jeho neposlušnosti. Niektorým je naozaj zbytočné vysvetľovať, že pes neposlúcha preto, lebo jeho prirodzený temperament je ešte posilnený ignoráciou a príležitostnou hluchotou v dôsledku puberty! Robili sme všetko, čo bolo v našich silách, dokonca sme si zmajstrovali 20-metrovú stopovačku, ale nepomohlo. Píšťalku, na ktorú bol od šteniatka učený, nevnímal. Nevedel si už ani sadnúť na povel! Skutočne NA FACKU stav!

Pred 2 mesiacmi nás veterinár upokojil, že Baxter už pomaly vychádza z puberty a všetko bude lepšie. Áno, je to vidieť - Baxter je opäť poslušný, naučil sa nové triky a privolávačku síce nemá na 100%, ale nejakých 90% to určite je:).


Na fotke zľava: Baxter, Maxim, Kira, Sunny

Šteňacie časy

2. srpna 2012 v 18:14 | LB |  Život s vyžlou
Baxter má už vyše 16 mesiacov, ale stále je veľké šteňa. Keď bol maličký, želala som si, aby už konečne dospel, pretože výchova šteňaťa, nech ju má človek akokoľvek načítanú a predebatovanú so psíčkarmi, nie je jednoduchá. A dvojnásobne to platí na hyperaktívneho psa, ktorým Baxter jednoznačne bol. Teraz je to s ním lepšie, i keď energie má stále za dvoch.
Čo bolo na jeho výchove najťažšie? To neviem. Ale viem, čo mi vadilo najviac. Tu sú vybrané strasti, ktoré prežíva asi každý majiteľ šteniatka.

1. HRYZENIE. Áno, šteniatko hryzie. Bola som na to pripravená, ale že si domov privedieme PIRAŇU, som netušila. Baxter hrýzol vkuse. V najhorúcejšom lete sme nosili tepláky a hrubé mikiny, aby aspoň trochu tlmili dopad mliečnych zúbkov na pokožku. Aj tak som mala zjazvené predlaktia.


2. POCHUTNÁVANIE SI NA HNUSOCH. Keď bol Baxter krpec, vonku vzal do papule všetko, čo ho len trochu zaujalo. Hneď v prvú noc spapal niečo, čo našiel na chodníku pred panelákom a ja som potom nemohla zaspať, lebo som sa bála, že ho to zabije. NJ... Teraz tiež nie som nadšená, keď vybehne z kríkov a papuľa mu smrdí od práve skonzumovaného výkalu alebo zdochliny, no už to tak neprežívam. Našťastie, už nežerie sáčky a podobné nestráviteľné veci.

3. HYGIENA. Pamätám sa, ako som stresovala, že Baxter veľa ciká. Cikal totiž často napriek tomu, že málo pil a každé 2 hodiny (niekedy aj každú hodinu) chodil von. Rád vykonával potrebu na koberce a nie naraz. Svoj mechúr alebo svoje črievko si vyprázdňoval postupne. Nikdy nezabudnem na to, ako som ho raz pristihla kakať v izbe na podlahe. Vzala som teda papierovú utierku, zobrala som :kak: a odniesla ho. Kým som sa vrátila s čistiacimi prostriedkami, Baxter už stihol spraviť ďalšiu kôpku na oranžový koberec a šťastne ju poroztahovať navôkol. Jupí.
Ale musím ho pochváliť, pretože hygienickým návykom sa naučil veľmi rýchlo, trvalo mu to len niečo vyše 2 týždne. Aj potom mu sem-tam ušlo, ale bolo to málokedy. Šikovný chlapec:).


4. SÁM DOMA. Baxter neznášal, keď sme ho zavreli v izbe. Vtedy dokázal zavýjať a skučať dovtedy, kým sme ho nepustili von. Nepomohla ani ignorácia, ktorá sa odporúča v odbornej literatúre. Dokonca mi od zlosti roztrhal knihu. Nakoniec sme prišli na lepší spôsob, ako ho umlčať. Sprístupnili sme mu celý byt okrem obývačky a postupne, po pár dňoch, už mohol chodiť aj tam. A mladý pán bol spokojný a hlavne potichu. Vedel, čo sa kde mihne a mohol kontrolovať celé svoje teritórium:).

5. SLEDOVANIE KAŽDÉHO JEHO KROKU. Malého Baxtera bolo treba neustále pozorovať, takže keď som napríklad ležala na posteli a šteniatko sa zodvihlo, že ide do obývačky, musela som ísť za ním. Keby niečo pokazil, bolo by zle. Napokon pochopil, čo môže a čo nie, ale bola potrebná veľká dávka trpezlivosti... VEĽKÁ.

Teraz prechádzam fázou "JA CHCEM ĎALŠIE ŠTENIATKO." Áno, Baxterovi by sa hodil parťák a ja si vkuse musím pripomínať, aké to bolo, keď bol šteniatko. Nielen tie pekné chvíle, ale aj tie ťažké. Najmä tie ťažké, aby som samu seba odhovorila od šialeného nápadu zaobstarať si ďalšiu vyžličku:).